Priama demokracia – áno či nie?

Demokracia je dosť nedokonalý systém. Je možnosť, ako ho vylepšiť? Novoročná úvaha s otvoreným koncom.

Neviem, či to tak vidíte tiež, ale zdá sa mi, že tá naša vysnená demokracia teda nie je nič moc. Homo politicus už dávno zabudol, že by mal byť aj sapiens. Politika nie je o občanovi, ale o peniazoch. Zdá sa, ako keby kradli všetci a všade – začína byť jedno, kto je vpravo a kto vľavo. Správcovia toho, čo by malo byť verejné, ako keby automaticky predpokladali, že verejná funkcia je darčekovou poukážkou.

A potom tá globalizácia. Na celoštátnej úrovni sa prejavuje tak, že štandardné vlády strácajú kompetencie a rozhodovanie je v rukách ekonomických kráľov. Na lokálnej úrovni zasa rozhodujú miestni oligarchovia. Celý systém je čoraz viac odľudštený, prestáva pomáhať riešiť problémy ľudí. A bežný človek? V takto sa vyvíjajúcej spoločnosti sa sťahuje do ulity svojho súkromia, ponechávajúc zlodejov kradnúť v letargickom postoji „ja to aj tak nezmením“.

Čo s tým? Nebol ten minulý režim predsa len lepší?

Samozrejme, nebol. To sme len priľahko zabudli, ako to vyzerá nemôcť ísť, kam človek chce, denne stáť dlhé fronty na mäso alebo toaletný papier, túžobne obzerať rifle vo výklade Tuzexu a báť sa povedať nahlas svoj názor. Nie, cesta späť je hlúposť.

Ale kam ísť, keď tá naša cesta tiež nie je bohviečo?

Medzi tými, ktorí pomenúvajú problémy dnešnej spoločnosti, je málo takých, čo sú schopní formulovať nejakú pozitívnu víziu. Niektorí vidia potrebu radikálnej zmeny. Až tak radikálnej, že hovoria o revolučných riešeniach. Vieme však, k čomu zvyknú revolúcie viesť. Výbuch potlačovaného hnevu je možno pochopiteľný, ale sotva ho možno odporúčať ako cestu k niečomu lepšiemu, história je v tomto dosť poučná.

Čo iné? Ako vrátiť vláde punc služby? Ako obmedziť prirodzenú túžbu obohacovať sa, ktorá zvykne opanovať panovníkov?

Jedna z mála dobrých možností, kam by mohol náš systém smerovať, sa volá priama demokracia. Tú ale potrebujeme zažiť najprv na lokálnej úrovni.

Čo to vlastne priama demokracia je?

Ak to poviem stručne, tak to je dobrovoľné odovzdanie väčších právomocí priamo do rúk ľudí, občanov.

Iste, skorumpovaný politik sa svojej moci len tak nevzdá. Ale ja teraz nehovorím o celoštátnej politike. Na lokálnej úrovni, kde je väčšia možnosť aj nepolitického angažovania sa a kde sú voľby o ľuďoch, ktorých často poznáme osobne, existujú pozitívne príklady. Bratislava skúsila participatívny rozpočet. U nás v Rusovciach si občania sami naplánovali Rímsky parčík. K niektorým dôležitým aktivitám zvyknú byť zvolávané verejné zhromaždenia a zisťovaný názor dotknutej verejnosti, napríklad k budúcemu vzhľadu okolia zdravotného strediska.

Tieto príklady, hoci pozitívne, sú však iba náznakom toho, ako by mohla priama demokracia vyzerať a čo by mohla prinášať. Verejné zhromaždenia sú pekné, ale ďaleko nedostačujúce. Priťahujú skôr negatívne než pozitívne reakcie a predpokladajú aktívneho občana, ktorý má naštudované, o čom sa bude hovoriť. V atmosfére všeobecnej letargie to však nemôžeme predpokladať.

Priama demokracia by mohla byť omnoho ústretovejšia a aktívnejšia: máme nástroje ako participatívny rozpočet, miestne referendum, čiastočné navrhovanie agendy zastupiteľstva občanmi, dalo by sa zaviesť verejné internetové hlasovanie o dôležitých veciach. Využívanie takýchto prvkov priamej demokracie spolu s dôsledným informovaním a úprimnou snahou naozaj zapojiť občanov do rozhodovania by mohlo viesť k postupnej zmene celkovej klímy a obmedzeniu na začiatku opísaných neduhov.

Iste, súčasťou priamej demokracie by ako absolútne minimum mala byť úplná otvorenosť samosprávy: žiadne rozhodovanie by nemalo byť „za zatvorenými dverami“, o všetkom by mal úrad aktívne informovať. Súčasťou tohto minima by mal byť aj prístup, vítajúci a oceňujúci aktívnych občanov, bez ohľadu na „stranícku“ či rodinnú príslušnosť. Znie to ako samozrejmosť, ale aj na tomto poli nás čaká ešte pekný kus práce.

No dobre. A fungovalo by to?

To je dobrá otázka. Úprimne musím povedať, že neviem.

Ono sa to povie ľahko, že dajme viac moci do rúk občanov. Ale to predpokladá uvedomelých občanov, ktorí berú takto nadobudnutú moc zodpovedne a nepredajú ju napríklad za kus žvanca. Ak by bolo priveľa takých, ktorí zostanú žiť len negatívnymi postojmi a budú bojkotovať akékoľvek pozitívne myšlienky (napríklad preto, lebo s nimi prišiel niekto, koho nemusia), alebo ktorí svoj hlas predajú tomu, kto im dá najesť, fungovať to nebude.

Sme už tak ďaleko, aby sme mohli dať viac moci občanovi? Tú istotu nemám. Ale nevedeli to ani zakladatelia americkej demokracie – a to bolo 18. storočie. Náš prvý prezident tiež veľmi dobre vedel, čo hovorí, keď povedal: „Tož demokracii bychom už měli, teď ještě nějaké ty demokraty“. To bolo takmer pred storočím. Myslím, že odvtedy sme snáď už natoľko vyrástli, aby stálo za to skúsiť to.

Dnes ma preto viac zaujíma iná otázka: nájdu sa u nás politické sily, ktoré by boli ochotné časti svojej moci sa vzdať? Nájde sa nositeľ myšlienok priamej demokracie? Prvý krok je totiž na lokálnych politikoch, ktorí by si tieto myšlienky museli osvojiť a aktívne ich začať presadzovať.